Štrkovisko Rohlík

Amónne ióny

Samotné amónne ióny nie sú také jedovaté, ale časť z nich sa podľa pH a teploty mení na amoniak (NH₃), ktorý poškodzuje žiabre a stresuje ryby. Čím vyššie pH a teplota, tým viac amoniaku (Emerson a kol. 1975). Zrušená smernica 2006/44/ES uvádzala ako vodítko najviac 0,04 mg/l amónnych iónov pre lososovité vody a 0,2 mg/l pre kaprovité.

Dusitany

Dusitany sú pre ryby jedovaté: cez žiabre sa dostanú do krvi a premenia hemoglobín na methemoglobín, ktorý kyslík nenesie, takže sa ryby „dusia“ aj v okysličenej vode. Najcitlivejšie sú lososovité ryby; chloridy vo vode toxicitu znižujú (Lewis a Morris 1986). Smernica 2006/44/ES uvádzala vodítko 0,01 mg/l pre lososovité vody.

Dusičnany

Dospelým rybám dusičnany neškodia hneď, ale živia riasy a rastliny, a tak prispievajú k prehnojeniu a nočným prepadom kyslíka. Pre citlivé vodné živočíchy (lososovité ryby, obojživelníky, niektoré bezstavovce) odporúčajú Camargo a kol. (2005) držať dusičnany pod 2 mg dusíka na liter, čo je asi 9 mg/l dusičnanov.

Kyslík

Ryby, najmä lososovité, potrebujú veľa kyslíka. Smernica 2006/44/ES uvádzala pre lososovité vody vodítko 9 mg/l (aspoň v polovici meraní) a nikdy menej než 7 mg/l. Podzemná voda z hlbších vrstiev ho býva menej; v toku sa potom dokysličí až po vyvierení.

Teplota vody

Podzemná voda má počas roka takmer stálu teplotu. Prítok z prameňov preto môže v lete tok ochladzovať a v zime otepľovať, a takéto úseky bývajú útočiskom pre chladnomilné ryby (Hayashi a Rosenberry 2002).

pH

Ryby znášajú pH približne od 6 do 9 (smernica 2006/44/ES). Mimo tohto rozsahu sa poškodzujú žiabre a mení sa jedovatosť amoniaku a kovov.

Tvrdosť vody

Tvrdšia voda (viac vápnika a horčíka) je pre ryby priaznivejšia: vápnik chráni žiabre a znižuje toxicitu kovov, napríklad medi a zinku (Pagenkopf 1983), a drží stabilné pH. Mäkká voda je citlivejšia na kovy aj na zakyslenie.

Železo

Železo je v podzemnej vode z hĺbky rozpustené. Keď voda vyjde na vzduch, oxiduje a vyzráža sa ako hnedé vločky, ktoré zalepujú žiabre, pokrývajú štrk s ikrami a bezstavovcami a ničia úkryty (Vuori 1995).

Mangán

Mangán je v hlbšej podzemnej vode prirodzený. Pre ryby býva menej významný než železo, norma platí hlavne kvôli chuti a farbe pitnej vody.

Chloridy

Chloridy pochádzajú z posypovej soli, hnojív a odpadu. Americká agentúra EPA (1988) určila pre dlhodobú ochranu vodných živočíchov 230 mg/l a pre krátkodobú 860 mg/l.

Sírany

Sírany sú v podzemnej vode bežné, pochádzajú z hornín (napríklad sadrovca), z hnojív aj z baní. Spolu s chloridmi zvyšujú mineralizáciu vody; norma 250 mg/l je určená pre pitnú vodu.

Vodivosť

Vodivosť ukazuje celkové množstvo rozpustených solí. Vyššia hodnota je v podzemnej vode často prirodzená (vápence, sadrovec), no prudké zvýšenie v toku ukazuje na prítok solí z ciest, baní alebo odpadu.

Kovy a polokovy

Meď, zinok, nikel, kadmium a ortuť sú pre ryby jedovaté už pri nízkych koncentráciách, v mäkkej vode viac než v tvrdej (Pagenkopf 1983). Norma pre podzemnú vodu je určená pre pitnú vodu, nie pre ryby.

Pesticídy

Pesticídy sa dostávajú do podzemnej vody z polí. Norma 0,1 µg/l na jednu látku (0,5 µg/l spolu) je pitná norma a je veľmi prísna; ryby poškodzuje zvyčajne až oveľa vyššia koncentrácia. Hodnota hlavne ukazuje, ako veľmi je okolie zaťažené poľnohospodárstvom.

PFAS („večné chemikálie“)

PFAS sú „večné chemikálie“: nerozkladajú sa a hromadia sa v tkanivách rýb a ďalších živočíchov (Giesy a Kannan 2001). Norma 0,1 µg/l (súčet 20 látok) je určená pre pitnú vodu.

Rozpúšťadlá a benzén

Chlórované rozpúšťadlá (napríklad tetrachlóretén) a benzén pochádzajú z priemyslu, čistiarní a čerpacích staníc. Sú jedovaté a v podzemnej vode sa rozkladajú pomaly.

PAU (spaľovanie, ropné látky)

PAU vznikajú pri spaľovaní a únikoch ropných látok. Norma pre benzo(a)pyrén (0,01 µg/l) je pre pitnú vodu veľmi prísna, lebo ide o karcinogén.

Zdroje

1. Camargo, J. A., Alonso, Á., Salamanca, A. (2005): Nitrate toxicity to aquatic animals: a review with new data for freshwater invertebrates. Chemosphere 58, 1255–1267.
2. Lewis, W. M., Morris, D. P. (1986): Toxicity of nitrite to fish: a review. Transactions of the American Fisheries Society 115, 183–195.
3. Emerson, K., Russo, R. C., Lund, R. E., Thurston, R. V. (1975): Aqueous ammonia equilibrium calculations: effect of pH and temperature. Journal of the Fisheries Research Board of Canada 32, 2379–2383.
4. Smernica 2006/44/ES o kvalite sladkých vôd, ktoré si vyžadujú ochranu alebo zlepšenie kvôli podpore života rýb (zrušená v roku 2013; jej hodnoty tu uvádzame len ako odborné vodítko).
5. Vuori, K.-M. (1995): Direct and indirect effects of iron on river ecosystems. Annales Zoologici Fennici 32, 317–329.
6. Pagenkopf, G. K. (1983): Gill surface interaction model for trace-metal toxicity to fishes: role of complexation, pH, and water hardness. Environmental Science & Technology 17, 342–347.
7. U.S. EPA (1988): Ambient Water Quality Criteria for Chloride. EPA 440/5-88-001.
8. Hayashi, M., Rosenberry, D. O. (2002): Effects of ground water exchange on the hydrology and ecology of surface water. Ground Water 40, 309–316.
9. Giesy, J. P., Kannan, K. (2001): Global distribution of perfluorooctane sulfonate in wildlife. Environmental Science & Technology 35, 1339–1342.